Vancouver: deň 02 - 04
Tak a je to! Sme vo Vancouvri. Mirka si chce splniť veľrybí sen a ja chcem pochopiť princíp života a zažiť samé dobrodružstvá. Uvidíme, čo z toho sa splní :) Sme tu štvrtý deň a zatiaľ sme sa len meštili. Teším sa hlavne do lesov. Sú nádherné a dajú sa v nich spozorovať medvede a vlky, hoci dúfam že len z bezpečnej vzdialenosti.
Na druhý deň nášho kanadského pobytu pršalo a tak sme sa vybrali do veľkej oceľovej gule, Science Worldu. V epsilonovom okolí sa už hemžilo množstvo drobcov, tak sme sa s Mirkou stavili, ktorá ich pristupí viac. Uznali sme, že hoci je táto atrakcia pre deti, nič sa nám nestane, keď v nej zabijeme trochu času. Nestačili sme sa diviť, aká to bola zábava. Na okrúhlych stoloch boli rozložené hlavolamy, po okrajoch veľkej sály stáli veľké zariadenia a lá herné automaty, ktoré vysvetľovali vedu. Decká behali dookola a rodičom sa parilo z kečky sediac za tými stolmi a automatmi a počítačmi a snažili sa riešiť, čo mali riešiť ratolesti. Na druhom poschodí boli ešte coolovejšie hračky, ale hlavne výstava dinosaurov, ktoré vyzerali ako ozajstné! Tie dinosaury boli takmer dokonalé, mali štrukturovanú kožu a slizké oči, hýbali časťami tela a boli v životnej veľkosti. Otvárala som oči a ústa ako všetky deti dookola.
Keď sme z vedeckého inštitútu vykráčali von, zistili sme, že sme v Olympic Village. Samé krásne parčíky, nové apartmány a luxusné autá. Dúfala som, že nám nejaký hokejista bude chcieť ukázať okolie, ale nestalo sa, namiesto toho sme sa na obed museli pozvať samy. V krčme s heslom "save water, drink beer" sme si dali kanadský Granville a pekne nám ruplo. Potom sme zdá sa mi išli na SkyTrain a morským busom naspäť na naše severné pobrežie. Trochu sme sa opäť prešli a našli sme malé kníhkupectvo. Bol to vlastne malý bazárik, až na to, že v ňom boli desaťtisíce a desaťtisíce kníh, starých platní a magazínov! Bol to raj. Knihy boli kam sme sa pohli - pod nohami, nad hlavami, vo vysokých policiach, v krabiciach, v krabiciach na policiach a v policiach z krabíc. Našla som dokonca aj slovenskú kuchárku a československý bedeker. Po hodine a pol sme si odniesli svoje úlovky a šli blažene domov. Myslela som na to, že by sa to mojej mamuši páčilo tak ako mne, chodili by sme tam spolu a postupne znášali tie knihy domov. Večer sme už len meditovali a čítali, čo sme si priniesli.
Na druhý deň bolo opäť mrzko, ale bola nedeľa. Chceli sme Mariánovi a sebe spraviť fajný rodinný nedeľný večer. Marián vytiahol z mrazničky uloveného lososa, pozreli sme sa na seba a ja som zahlásila, že to nejak pôjde. Pri čistení kože sa Mirka skoro zkuckala tak som to dokončila, zabalila som lososa do marinády a dali sme ho piecť. Aj s bio šošovicovou polievkou a zemiakmi to bola mňamka.
Po rodinnom obede sme sa rozhodli ísť do údajne najväšieho obchoďáku. Najvzrušujúcejšia z toho bola cesta metrom. SkyTrain nemá vodiča a tak som sa vopchala dopredu, aby sme sedeli za predným kapitánskym oknom. Mirka fotila a miestami sa na koľajniciach mihla spučená veverička. Vancouver sa ukázal v pravej kráse, keď sme prechádzali zelenými štvrťami a v blízkej diaľke sa mihali kopce, hory a modrý oceán.
Obchoďák bol naozaj veľký, ale vskutku nudný. Zdrhli sme len čo nás to prestalo baviť a to dlho netrvalo.
Cestou z obchoďáku sme si v SeaBuse vychutnávali nočnú scenériu mrakodrapovej línie. "Sme fakt krásne," hovorila Mirka hľadiac na náš odraz v skle. Po príchode na druhú stranu nás obklopili štyria mladí študenti. "Čauteee, vy ste Slovenky, my sme vás slyšeli v seabuse!" Pokecali sme si za polhodinku a vymenili si kanadské impresie. Keď si Mirka uvedomila, čo nás slyšeli říkat, tak sa zároveń rozrehotala a sčervenala ako paprika.
Štvrtý deň v poradí sa začal skoro ráno. Marián nám na zobudenie poskytol veľký budík starej mamy, ale keď sme si spomenuli, ako sme sa na také budíky voľakedy budili, tak sme si ranný srdcový infarkt radšej odpustili. Mirka sa snažila dovolať veľrybiarom, či je dobré počasie na chytanie kosatiek a keď jej dali go, tak sme sa vychystali a ja som sa snažila sa nastajlovať dostatočne sexy na to, aby sa mi v coffice niekto prihovoril. Opustili sme sa na hlavnej stanici a prvýkrát sme zostali samé napospas svetu. Vybrala som sa teda do Network Hubu, kde ma už čakali a darovali mi jeden stôl uprostred veľkého hightech open spacu. Celý Network Hub má tri poschodia a všade sú kancelárie, openspejsy a zasadačky. Má to industriálny feeling a recepčný Jay mi prezradil, že nájom ich nevychádza veľa, lebo celú budovu dorobili a dostavali traja nadšenci pre coworking. Nasadili podlahu, priečky, doniesli nábytok a zútulnili to. Má to príjemné feng shuej a veľmi dobre sa mi tam tých pár hodín pracovalo. Ani neviem, ako mi prešiel celý deň! Písala som si s mojím miláčikom a pracovali sme spolu na BadFashion. Bolo to akoby sedel pri mne. Bola som šťastná.
Keď prišla vetrom ošľahaná a zážitkami nabitá Mirka, posťažovala som sa jej, že ajťáci sú fakt hanbliví chlapci a šli sme sa najesť do najbližšieho beer housu. Trochu som z tej intenzívnej makačky, počas ktorej som si ani neuvedomila stav svojho hladu, bola namäkko a tak som len pozerala do blba a snažila sa počúvať Mirkine príbehy dňa. Od vedľajšieho stola nás začali sledovať dvaja čudní postarší páni, jednému sa pri pokuse nadviazať kontakt podarilo vyvrátiť si plný pohár piva. Potom radšej v hanbe odišiel a nechal tam toho druhého pána sedieť samého. Mirka si na ňom začala cvičiť angličtinu a s množstvom kanadského piva jej to išlo lepšie a lepšie. Bola veselá a uvoľnená a chlapík bol celý bez seba. Sledovala som ich a zabávala sa a občas som mu poslala podozrievavý pohľad, najmä keď začal trepať nezmysly a protirečenia. Keď sa ho Mirka spýtala, ako sa volá, vyšlo z neho niečo ako "Joe... ehm... eee.... James!" Keď som sa ho pýtala, kde má wedding ring, keď asi trikrát Mirke hovoril "don't worry I'm not hitting on you I'm married" (neboj sa, nejdem po tebe, mám ženu), tak sa zase zasekol a vyhrešil ma, že som "too smart" a že mám s tým prestať. Keď začal tvrdiť, že je ako Indián obeťou rasizmu, Mirka ho začala ľutovať, ale keď povedal, že sa nenechá fotiť, lebo mu to vezme dušu, už som nevydržala a spýtala sa, či ho obrali o dušu, keď ho fotili na občianku. Odpoveď bola, ževraj áno a že už vlastne neexistuje. Šla som na záchod a keď som sa vrátila, Mirka mi oznámila, že sa priznal, že ženu a deti nemá a on naklonený k nej jej vyznával lásku. Nakoniec si kľakol pod stôl na koleno a požiadal ju o ruku. Klesli nám sánky a keď si sadol naspäť a Mirka povedala, že to už je príliš, nastalo päťminútové ticho a tak sa radšej odobral na záchod. Čašníci za nami každú chvíľu chodili, či nás neotravuje, ale pokrútila som hlavou, lebo mi zaplatil večeru :)
Po tom, ako si s ním Mirka zo srandy vymenila email, som ju vyveselenú odviedla domov. Zo všetkého mala cestou srandu a vtipkovala ešte aj s policajtami. Liter piva nikdy nezaškodí :) Večer sa mi poďakovala za ochranu a ja som pri zaspávaní rozmýšľala, či sa aj ja radšej najbližšie neopijem, pretože zatiaľ som tu v tejto Kanade ako škaredé káčatko.
